Ďakujem, že si prijal pozvanie na PRAK a zhostíš sa prednášky s témou Lýra – symbol básnického umenia. Môžeš čitateľom priblížiť, o čom bude?

Pri prednáškach rád improvizujem, takže uvidíme. Určite sa dotknem tvaru a konštrukcie lýry a spomeniem rozkošný mýtus spojený s jej vznikom, v ktorom hlavnú úlohu hrajú Hermés a Apollón. Možno príde na pretras aj bájny Orfeus. Určite však nemôžem opomenúť Homéra a s lýrou úzko spojenú archaickú básnickú tradíciu. Tá mala pôvodne orálny charakter. Vzhľadom na obsah a formu básne, ako aj vzhľadom na rolu prednášajúceho fungovala orálna tradícia úplne iným spôsobom než moderný autorský text. Moderná báseň má jednoznačne identifikovateľného autora, a jej podoba sa po publikovaní už nemení, a to ani v prípade, ak je recitovaná. Naopak mýtický príbeh, ktorým pôvodne homérovské spevy boli, nemal určenú definitívnu podobu. Vždy jestvovali rôzne varianty jednotlivých príbehov, ktoré pevec poznal a vyberal z nich s ohľadom na okolnosti a publikum. Epická báseň bola spojením kolektívnej pamäte spoločenstva a umenia toho, kto ju prednášal. Preto sa archaickí básnici vždy na začiatku obracali k Múzam – dcéram Dia a bohyne Pamäti, preto hovorili, že básne nevymýšľajú, ale len sprostredkúvajú to, čo im do mysle vložili Múzy. Stavali skôr na veľmi dobre zvládnutom umení improvizácie, než na „mechanickom odriekaní“ vopred vytvorených veršov. V súčasnosti nájdeme tento spôsob produkcie snáď len v niektorých hudobných a tanečných žánroch. Z prednesu sa prakticky vytratil. Akoby Múzy našu reč opustili. Možno sme ich sami odohnali tým, že sme zabudli na skutočné príbehy.

Keď sme spolu hovorili naposledy, nedokončili sme rozprávanie o La Lobe. Ako v tebe pracuje tento mýtus a čo pre teba znamená jej existencia?

Hm, na bližšiu analýzu by som si toto rozprávanie musel opäť prečítať, knihu som čítal už veľmi dávno. Poviem však to, čo mi aj po tých rokoch utkvelo v pamäti a ostalo tam. Pre mňa je to mýtus o tvorbe života, presnejšie, symbolizuje mi proces života. V tomto mýte La Loba chodí po krajine a zbiera kosti. Kosti, predovšetkým dlhé duté kosti, sú to, čo po nás ostáva aj pri pohrebe do zeme aj pri žiarovom pohrebe. Sú oporou, základom. Tvorí sa v nich krv a podľa viacerých mýtov v nich sídli život – dych života sa „preháňa ich dutinami“. Keď má kosti pozbierané, La Loba si sadne (ak si dobre pamätám) a začne spievať. Kosti sa začnú spájať šľachami, obrastať mäsom, kožou, srsťou, až nakoniec vlk/vlčica ožije a rozbehne sa do krajiny. Spev La Loby akoby obracal to, čo sa deje v procese smrti. Toto obrátenie ale nie je neprirodzené. Symbolizuje cyklus života. Kosti sú základ, sú z krajiny, patria krajine. La Lobin spev dodá tvorivý rytmus a harmóniu, ktorá na tomto základe nechá vyrásť všetko ostatné, všetko potrebné. Čo ma na tom mýte najviac zaujalo, je to, že La Loba nevytvára život „z ničoho“. La Loba svojim spevom „len“ nechá život prejaviť sa, rozvinúť. Vlk/vlčica sa po ožití rozbehne späť do krajiny. La Loba si nečiní nárok na to, čo vyspievala. Čo sa zrodilo, zrodilo sa zo života v kostiach, pokračuje v tomto živote a nakoniec sa navráti do podoby kostí. La Lobin tvoriaci spev je niečo ako sprievodca, znejúca pieseň, ktorú môžeme započuť, pieseň života, ktorá sprevádza všetko živé v každej fáze jeho života vrátane tej, ktorú nazývame smrťou. V niečom mi to pripomína Hérakleitov zlomok B 88: „To isté je vo vnútri: živé i mŕtve, prebudené i spiace, mladé i staré. Jedno je prevrátením druhého a to druhé zas prevrátením toho prvého.“

Čo sa stane, ak stratí trpezlivosť (La Loba či mytológia všeobecne) a prestaneme ju ako ľudstvo baviť?

Myslím, že všetko to, čomu vravíme „živelné katastrofy“ – požiare, veterné smršte, záplavy, zosuvy pôdy, zemetrasenia a podobne, nám ukazuje, aká krehká je naša existencia – tak jednotlivcov, ako aj druhu. Vďaka takýmto katastrofám, či skôr prirodzeným dejom, ktoré ohrozujú náš život, si uvedomujeme, že sila nás samých i našich technológií je mizivá, prakticky nulová. Že existujeme len vďaka stabilite prostredia v ktorom žijeme. Archaické rituály mnohých kultúr sú spojené s účasťou na obnovovaní poriadku vecí, poriadku sveta. Sú akousi prosbou o jeho zachovanie, sprítomnením síl formujúcich prostredie, od ktorých priaznivého nastavenia sme závislí. Mytológiu vnímam ako spôsob, akým sa v nás tieto sily „zvedomujú“ a ponechávam bokom, alebo skôr z úcty k tajomstvu, otázku, či sú tieto sily „osobné“, alebo „neosobné“. Moja odpoveď na položenú otázku preto je, že ak mytológia s nami stratí trpezlivosť, neznamená to nič iné, než to, že sme stratili trpezlivosť sami so sebou, prestali sme sami seba baviť. A to by sa iste neskončilo dobre. Pekne to kdesi vyjadril britský ekológ James Lovelock, keď povedal, že na prírodu sme prikrátki, naozaj zraniteľná je len civilizácia.

Máš pocit, že ideš po ceste, ktorú ti niekto vopred vytýčil?

Nemám tento pocit. Mám pocit, že budúcnosť sa tvorí v každom okamihu, a v každom okamihu sa zároveň aj pretvára. Svet vnímam ako priveľmi pestrý, dynamický a komplexný na to, aby deje v ňom mohli byť vopred vytýčené. My môžeme odhadovať trendy, ako to robia sociológovia a klimatológovia, alebo sledovať božské znamenia, ako antickí hrdinovia. V homérovskej mytológii dokonca ani samotný Zeus – „otec bohov i ľudí“ – nepozná všetko. Nemôže preto ani všetko naplánovať či zariadiť. Samozrejme, môže zasahovať do chodu vecí oveľa výraznejšie, než ostatní bohovia alebo ľudia. No presnú dráhu určiť nedokáže, ani si nemôže byť úplne naisto v tom, ako veci nakoniec dopadnú, a myslím, že práve to ho na jeho vládnutí baví. Vrátim sa k La Lobe. To rozprávanie chápem aj tak, že život sa deje podľa pravidla piesne, ktorú spieva. Každý živý tvor je však samostatný – je rozbehom vlka/vlčice do krajiny. Jeho prítomnosť v krajine, jeho interakcie s ňou a s ostatnými bytosťami v nej vytvárajú živú sieť vzájomných vzťahov, ktoré sa neustále menia. Je to niečo ako vopred nevytýčená cesta v rámci odvekých pravidiel hry. Dvojica predurčenosť verzus sloboda sú pre mňa len dve extrémne pozície, ktoré sme si vytvorili na popis procesu, ktorý je ďaleko komplexnejší a nedá sa zjednodušiť na jednu alebo druhú pozíciu.

V čom je univerzálna grécka literatúra?

V tom, v čom je univerzálna akákoľvek dobrá literatúra. Nevnímam Grékov ako výnimočných v globálnom slova zmysle. Ich výnimočná literatúra je výnimočná rovnako, ako výnimočná literatúra iných kultúr. Výhoda Grékov ale spočíva v tom, že sme po stáročia na ich literatúru vrátane filozofie a poznávacích disciplín vedome nadväzovali, že sme si ju pravidelne „sprítomňovali“, preto ich literatúru vnímame ako „blízku“. Jorge Luis Borges vraj ku koncu života veril, že všetky dobré knihy sú len jednou monštruóznou básňou či poviedkou, ktorú v priebehu dvoch tisícročí písalo mnoho pier – asi ako keď jednu rieku neustále vytvára mnoho prameňov. Ja by som k otázke univerzálnosti dobrej literatúry pristúpil aj s pomocou biológie. Geneticky sme prakticky totožní s našimi predkami z doby kamennej. Je veľmi pravdepodobné, že už tisícročia máme aj rovnakú mentálnu a pocitovú „mapu“. Dobrá literatúra – či ktorékoľvek iné umenie – ktorá prežíva dlhodobo ako platná, je potom tá, ktorá sa do tejto „mapy“ triafa. Nezáleží teda na tom kým, kde, či kedy bola napísaná, ale ako bola napísaná. A zachovaná starogrécka literatúra je zhodou okolností napísaná veľmi dobre.

Ďakujem za rozhovor.

Ildikó Kraicová