Od stredoškolských čias sa zaujíma o folklór a hru na ,,etno“ hudobné nástroje, najmä slovenské aerofóny fujaru, 6 dierkovú píšťalu, píšťalu ,,koncovku“. Vyštudoval etnológiu, doktorát z etnológie robil na Katedre etnológie a etnomuzikológie v Nitre. V súčasnosti pôsobí ako vedecko-pedagogický pracovník na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií na UCM v Trnave. Špecializuje sa najmä na problematiku náboženstva s ťažiskom na hinduizmus, religiozity, rituálu, a teóriu antropológie a kultúry. Veľa cestoval, často i stopom, navštívil Albánsko, Srbsko, Bosnu a Harcegovinu, Čiernu Horu, Slovinsko, Macedónsko, Bulharsko, Rumunsko, Kosovo, Chorvátsko, Ukrajinu, Maroko, Turecko, Izrael, Indiu (aj na výskumnom pobyte bengálskeho višnuizmu), Francúzsko, Španielsko, Nemecko, Taliansko... Teraz už cestuje menej, pretože začal gazdovať a neďaleko Trnavy chová kozy. Založil kapelu Abraka Dub, ktorá hrá ,,slovenské ľudové reggae“, zmes reggae, wordmusic a slovenského folklóru. Hrá v sláčikovej ľudovej hudbe Picúchovci. Momentálne pripravuje knihu o transformácii tradície bengálskeho višnuizmu v hnutí HaréKrišna. Na jeseň sa chystá na výskum do Indie, kde bude skúmať iniciačné obrady v hinduistickej tantre so zreteľom na kult ženských bohýň. Má sen napísať beletristickú knihu, avšak nevie, či sa mu splní, lebo pri svojom zamestnaní má veľa práce s publikovaním vedeckých textov. Mgr. Matej Karásek, PhD. hosť nášho májového Prak-u.

Ústrednou témou Prak-u bola prednáška Osud fujary. Matej nám povedal v historickom kontexte pekný príbeh tohto slovenského ľudového nástroja. Zahral na svojej fujare intímne valašské piesne, predviedol hru na koncovke a píšťale. Jeho vystúpenie dopĺňala sláčiková ľudová hudba Picúchovci, v ktorej hral na viole a gitare. Prak sa niesol v znamení ľudových piesní, z ktorých spomeniem moju obľúbenú mantrickú Chodila dievčina. Záver večera patril hudobnej skupine Romanika.

Folkloristika aj antropológia operujú s termínmi ako sú folklór a kultúra. Kým antropológia skúma kultúry vrátane folklóru, folkloristika skúma folklór ako taký. Ku ktorej vedeckej disciplíne či konceptu viac inklinuješ?

Osobne sa identifikujem skôr s konceptom antropológie. Kultúra, spoločnosť, sociálne vzťahy, ale aj špecifický a konkrétny obraz sveta ľudí, ktorých skúmame, sú nevyhnutným kontextom folklóru. Ak chce bádateľ folklóru skutočne porozumieť, musí záber jeho záujmu samotný folklór ďaleko presahovať. Často mám skeptický dojem, že napriek mnohým dátam a poznatkom, ktorými folkloristika disponuje, máme len veľmi malú šancu do hĺbky pochopiť významy, ktoré svojmu dielu pripisovali jeho tvorcovia. Dalo by sa to prirovnať pomyselnej situácii, keď o niekoľko storočí ľudia nájdu zbierku vtipov z dnešnej doby. Budú sa tešiť, že sa im podarilo zachovať čosi o humore ľudí z 21. storočia, ale pointa vtipu im môže ostať úplne neznáma bez poznania kontextu doby, v ktorej vznikol. Na druhej strane by som bol však veľmi nerád, ak by tento príklad vyznel v tom zmysle, že folklór je výsostne záležitosťou minulosti. Folklór je tu stále prítomný, no objavuje sa v nových formách a podobách, a práve predstava o tom, že folklór je čosi, čo už pominulo a týka sa len minulosti, prípadne nejakej exotickej alebo ojedinelej prítomnosti, je bremenom tohto konceptu, ktoré dokonca aj nejednému antropológovi či etnológovi bráni identifikovať folklór aj v jeho súčasných prejavoch. To je však už zrejme iná téma.

Pojatie folklóru sa často folkloristami a antropológmi považuje za pozostatky dávnych mytológií. Ako vnímaš mytológiu – prvotný materiál umenia, v súčasnej kultúre?

Toto by bolo potrebné trochu spresniť. V prvom rade treba spresniť to, o akom folklóre a o akom druhu folklóru sa bavíme. Je však pravda, že sa najmä o slovesnom folklóre, ako napríklad o rozprávkach, hovorilo ako o akýchsi zrúcaninách mýtov, na základe ktorých by, povedzme, bolo možné rekonštruovať mýty alebo náboženské predstavy európskych národov z časov pred príchodom kresťanstva. Netvrdím, že táto myšlienka nám už dnes nemá čo povedať, ale treba pripomenúť, že tieto myšlienky môžeme datovať do romantických a obrodeneckých čias 19. storočia. Medzi jej priekopníkov patrili napríklad aj známi bratia Grimmovci a od tých dôb sa v etnológii a antropológii udialo pomerne veľa vecí.

Čo sa však týka postavenia mytológie v súčasnej kultúre, osobne sa prikláňam k tomu názoru, že sa mytológia ani tak do súčasnej kultúry neprojektuje, ako je skôr mytologická látka postavená na vzorcoch, ktoré sú v podstate platné i dnes. Domnievam sa, že štruktúra mytologického príbehu sa zásadne nemusí líšiť od štruktúry výstavby príbehov súčasnej populárnej kultúry, ktoré môžeme vidieť pokojne aj sfilmované vo veľkofilmoch. Môžu sa meniť kulisy, postavy a situácie, ale vzorec príbehu nezriedka ostáva nezmenený.

Ako na teba dolieha súčasný masový charakter kultúry?

Trpím alergiou voči mnohým prejavom masovej kultúry, no na druhej strane situáciu nevidím čierno-bielo, pretože som presvedčený, že nejeden výtvor masovej kultúry je postavený na schéme, ktorá má totožný vzorec so vzorcom mýtov alebo rozprávok. Myslím si, že ľudstvo neustále reprodukuje rovnaké schémy výstavby príbehu a táto tendencia sa často prejavuje aj v masovej kultúre. Masová kultúra nás, ktorí sme voči nej skeptickí, väčšmi bolí skôr preto, že sa stala prostriedkom ideológie, než pre jej významovú plochosť a gýčovitú jednovýznamovosť. Na druhej strane si však myslím, že isté ideologické rámce boli prítomné aj v ,,tradičnej kultúre“ – napríklad sociálna kontrola v mene zachovania akéhosi normatívneho status quo komunity. V tomto sa až tak radikálne kultúra tradičná od masovej nelíši. Skutočná zákernosť masovej kultúry v službách ideológie je v jej – čoraz častejšej – zdanlivej ideologickej neutralite. Tá najvulgárnejšia a najkrikľavejšia podoba masovej kultúry totiž v spočíva v absolútnej absencii symbolu a metafory, ktorá bola dosiaľ hybnou silou nielen umenia, náboženského mýtu či rituálu, ale aj sociálnej a kultúrnej zmeny.

Aké dôsledky to môže mať? 

Neprítomnosť metafory a symbolu – z môjho pohľadu výsostného znaku gýču – je zákerná predovšetkým v tom, že nielenže nekomentuje usporiadanie spoločnosti či neposkytuje návod na duchovný rast, napríklad, na rozdiel od niektorých extrémne metaforických náboženských textov, ale nedá sa s ňou ani o ničom polemizovať, podobne, ako nie je možné polemizovať o významoch obrázku spiacich mačiatok v prútenom košíku. Spiace mačiatka, prípadne bulvárne gýčovitý poodhalený prsník známej celebrity sú totiž voči komentárom sociálneho usporiadania či návrhom na možné cesty duchovného rastu úplne indiferentné. Ak sa tieto prsníky a mačiatka, alebo ich hitparádová, bulvárna či sitcomová analógia útočiaca na naše najnižšie pudy a emócie, dostanú do centra našej pozornosti, systémová zmena a duchovný rast sa nesprítomňujú ani v okruhu našich potrieb a prestávajú byť témou. A práve v tomto bode podľa mňa vrcholí zákernosť zdanlivo ideologicky neutrálnej masovej kultúry: nepolemizuje, a ani nenúti polemizovať so zavedeným a etablovaným systémom ani svetonázormi, ktoré tento systém produkuje.

 Ďakujem za rozhovor.

Ildikó Kraicová, Romanika